The 1975

O chvíľu vyrážame na koncert do rockcaféčka

..a ja dufám, že odtiaľ budem odchádzať  ruka v ruke s Mattom ;)  

Burning Down the House

Začnem asi tým, že toto fotenie bolo skutočné vzrúšo, až mi miestami z toho sťahovalo zadok :) ..S Majom sme si vyhladli starú budovu, odkázanú na totálne zrovnanie so zemou v areáli ČKD. Vedeli sme dopredu, že dostať sa k nej nebude také ízy, keďže treba prejsť cez vrátnicu. Hoci sme sa tvárili strašne zaujato, pohľadu vrátnika sme neunikli a ten za nami hneď vyskočil. Mali sme vymyslenú výhovorku o tom, že ideme do jedného z veľkoskladov. Zožral nám to aj s navijakom a nechal nás ísť ďalej. Dokonca sa ospravedlnil, že na nás tak vybehol, že mu to zvyknú chodiť decká a fotiť sa. No keďže tá opustené budova, ktorá bola naším cieľom, bola príliš blízko vrátnice, rozhodli sme sa neriskovať a hľadať iný flek. Zašili sme sa úplne vzadu v areály, kde nebolo ani chýru po nejakých autách a ľuďoch. Dookola nás staré budovy s rozbitými oknami, zhrdzavené zábradlie, koľajnice, hangáre, jednoducho jedna radosť fotiť. Zapálili sme pár dymovníc, fotili až kým sme nezačuli štekanie psa. To čakanie čo sa vyrúti spoza rohu, nebolo veľmi príjemné. Našťastie ten hafánek nebol hrôzostrašný, trochu si poštekal a dal pokoj. Radšej sme sa však presunuli ďalej a opätovne pokračovali vo fotení. Zrazu sme počuli krik, že máme vypadnúť, to sme už pred očami mali naštvaného vrátnika. Rýchlo sme schytili veci a vybrali sme sa opačnou stranou. Nebolo nám to však platné a museli sme sa otočiť. Invektíva, ktoré vrátnik používal nemusím zmieňovať, všetci si to viem dobre predstaviť. V gatiach som mala nasrané, keďže to vyzeralo, že na nás prinajlepšom zavolá políciu. Vrieskal na nás, či sme normálni, že čo tu robíme, že on nás má na kamerách, že toto je súkromný pozemok, že keby toto niekto zistil, tak má prúser. Keby ste počuli ako sme sa horlivo ospravedlňovali a vysvetľovali. Rýchlosťou svetla sme odtiaľ mazali preč. Za stenami areálu sme si obaja vydýchli. No fakt to vyzeralo s nami už všelijako :D ...každopádne to skončilo happyendom a žiadnou pokutou:)

triko 12roll, harringtona sekáč, nohavice guess, topánky wojas, beanie ebay

Before I Die

Potom čo Candy stratila milovanú osobu, prešla si ťažkým obdobím. Postupom času cítila vďačnosť za čas, ktorý mohla prežiť s danou osobou. Bolo ľahké uviaznuť zo dňa na deň a zabudnúť na to, čo je skutočne dôležité. Preto si to chcela každý deň pripomínať. Spolu s priateľmi namaľovala na stenu opusteného domu v susedstve vetu "Before I die... "

Každý kto šiel okolo mohol zdvihnúť kriedu a podeliť sa svojimi myšlienkami s okolitým svetom. Na druhý deň bola tabuľa plná a to čo začalo malým experimentom jednej Američanky sa rozšírilo po celom svete, vrátane Prahy:)

Prvýkrát som Before I die wall, videla u nás v škole cestou na cviko. V duchu som sa pousmiala a začala rozmýšľať čo by som tam tak hodila ja. Tu sú moje odpovede:

Before I die....

chcem si naplno užívať život

precestovať svet s kamošmi

zažiť veci, ktoré mi vyrazia dych

prekonať strach

zabávať sa 

stretnúť zaujímavých ľudí

robiť všetky šialené veci, ktoré ma urobia šťastnou :)

....

ísť na parádny festival

vlastniť piano

konečne zajsť na wake a naučiť sa jazdiť

couchsurfovať

naučiť sa variť aj iné mäso ako kuracie :D

Môj zoznam nemá konca, mohla by som pokračovať do rána ...čo vy? :)

fotky Praha - Kampa

Dear June, You´re Still On My Mind

Keď sa stmieva už po štvrtej, nie je ľahké zmenežovať čas efektívne a využiť každú minútu denného svetla. Veru tak, chýbajú slnečné lúče, vonku je sychravo a teploty každým dňom klesajú. Zajtra máme v kalendári Martina (hádam svojho bieleho koňa nechá doma), v televízii bežia vianočné reklamy a v škole polku semestra za nami. Ten čas fakt letí, a to priam kozmickou rýchlosťou. Veď len nedávno tu bolo leto, so svojimi príjemnými teplotami a zeleňou navôkol. Chorvátsko, Anglicko to všetko si tak živo pamätám.

Hneď by som tie kabáty a hrubé ponožky vymenila za niečo vzdušnejšie. Zima jednoducho bude doba blogerského temna. Neviem si predstaviť čo na seba hodím okrem tých pár búnd, kabátov a teplej obuvi, ktorú mám. Takže aby som Vás nezačala nudiť mala by som sa porozhliadnuť aj po iných možnostiach. Možno konečne začnem fotiť ľudí na ulici. Byť tvorcom a s mašinkou v ruke zachytávať zaujímavých ľudí, to by ma bavilo:)

nohavice zara, košeľa stradivarius, kabát primark, boty baťa, brílky h&m

Dark Paradise

Dnešné fotenie bolo nanájviš vtipné, až ma zamrazilo v istom momente. Keď sme sa s Majom premiestňovali okolo druhej poobede z parku s foťákom v ruke, tak sme začuli za sebou hulákanie. Keď sme sa otočili, zistili sme, že to bolo na nás a už sa na nás rútilo vykosené, potetované, vyslovene nesympaticky vyzerajúce indivídum. Táto psychicky narušená bytosť na Maja začala kričať či je od komunistov, prečo ho fotí, či mu má tú mašinu rozbiť a jeho fyzické vyhrážky ani radšej nezmieňujem. Mal pohľad šialenca, oči krvavé a sám seba označoval za nácka. Nebolo mi všetko jedno. Len som od Maja rýchlo zobrala foťák a so stiahnutým zadkom sme sa mu snažili vysvetliť, že sme nikoho nefotili a už vôbec nie jeho. Rýchlo sme sa od neho vzdialili a za rohom keď už bol v nedohľadne sme si vydýchli. Majo biely ako stena, ja bez slov. Potom sme začali rozmýšľať, čo toho týpka tak pobúrilo, veď sme ho nikde ani nevideli a nie to už fotili. A v tom mi to došlo, celou cestou Majo držal foťák s objektívom otočením vzad a teda týpek, ktorého sme si my ani za sebou nevšimli, si myslel, že ho fotíme. Viva la idiotizmus. Aby som sa do budúcna bála vôbec vytiahnúť foťák.

Kabát na fotke, bol moja najlepšia anglická kúpa, za 35eur kvalitne vyzerajúci kúsok:)

kabát primark, nohavice guess, tričko zara, topánky wojas

Oh We Go Where Nobody Knows, With Guns Hidden Under Our Petticoats

Milujem, keď sa ľudia bavia, strašia, hulákajú, keď ulice mesta nie sú prázdne a navôkol vidieť samých podivínov :) Tak nejak by som opísala atmosféru v Košiciach minulý štvrtok. Kopec hrôzu naháňajúcich bytostí, pomaľované tváre, strašidelný vreskot. Konečne to v meste žilo! :) ..Nie som ktovieakým zástancom tohto sviatku, predsa len v našej kultúre sú tieto dni venované spomienke tým, ktorí už medzi nami nie sú, ale aj tak ma to veľmi bavilo. Fakt som mala pocit, že tá noc na prelome októbra a novembra bola niečim magická ..a počtom ginov, ktorých som v tú noc vypila to nebolo :)  

Tento rok som halloweensky kostým nemala, takže nemám žiadne fotky, ktoré by sa niesli v tomto duchu. Dodatočne však pridávam fotos z nášho jazdenia v Stromovke. Bolo dokonalé počasie, sobotná idylka, milovaní ľudia a longboard:) ..a že nám to celkom šlo! :)